Bulímia mi zničila život

23. září 2008 v 16:03 | Nelly
Môj príbeh nie je veselý. Myslím, že je obyčajný a podobný s inými osudmi žien. Asi pred necelým rokom som si uvedomila, že mám bulímiu, depresiu a sociálnu fóbiu. A tak sa začalo moje pátranie, prečo je to tak. Prečo sa vie niekto normálne najesť a ja nie. Prečo je niekto veselý a ja premýšľam nad svojím smútkom. Prečo sa bojím ľudí. Prečo mi tak strašne záleží na ich názore a na ich mienke. Veď je to absurdné.

Nerozumela som tomu. Mala som pekné detstvo, rodičia mi vždy dávali všetko čo som chcela, a mala som aj ich lásku. Vždy som bola považovaná za flegmatika, ktorého nikdy nič nerozhádže. Ešte stále sa mi smejú, že neviem "stresovať", že mne je všetko jedno. Keby tak oni vedeli, keby tak tušili. To že nevyvádzam v niektorých situáciách neznamená, že ma nič netrápi. Trápi ma veľa vecí. Len to neviem dať najavo. Neviem dávať najavo svoj hnev alebo radosť. Všetky moje pocity som vždy potláčala, moje pocity ostali vo mne. A to bola chyba. Chcela som byť dokonalá. Chcela som, aby boli moji rodičia na mňa hrdí. Chcela som sa každému páčiť. Vždy som robila to, čo sa odo mňa očakávalo. Moja bulímia nevznikla z toho, že som chcela mať peknú postavu. To nie. Ja som mala peknú postavu, ktorú som si vďaka bulímii zničila. Jedlo sa stalo mojou vášňou. Všetky moje myšlienky sa sústreďovali len a len na jedlo. Tak strašne ho zbožňujem a zároveň nenávidím. Jedlo mi pomáhalo zabudnúť. Skryť sa pred svetom. Zahnať myšlienky smútku, úzkosti a pocitu, že som sama. Začala som sa vyhýbať spoločnosti. A keď som sa v nej ocitla, hanbila som sa. Ja ani neviem prečo. Veď nikto nie je dokonalý. No ja som si vždy myslela, že všetci ľudia sú dokonalí. Nemajú chyby, to len ja mám chyby. Prísť niekde, kde sa na mňa pozerá veľa ľudí, bolo pre mňa peklo. Bola som si istá, že sa mi všetci vysmievajú a ohovárajú ma. Nevedela som si predstaviť, že by som sa mohla ja niekomu páčiť. A tak strašne som túžila po láske. Po objatiach, po bozkoch. Ale ak sa náhodou ku mne niekto priblížil, hneď som vycúvala. Uvažujem nad tým prečo sa mi toto všetko stalo. Možno preto, lebo som bola často kritizovaná. Vetu "TY NIČ NEVIEŠ" nenávidím. Viem, že to moji rodičia nemysleli zle. Viem, že ma nadovšetko ľúbia. Nikto sa nikdy nedozvedel o mojom trápení. O tom čo ma ničilo z vnútra. O zvláštnych myšlienkach na jedlo. O veľmi chorých myšlienkach na jedlo. O myšlienkach, že ma nikto nechce, že zostanem navždy sama. Všetky tieto moje pocity trvajú približne štyri roky. Nikto si nič nevšimol. Pred ľuďmi a rodinou sa tvárim veselo. Ale už dávno som nebola veselá. Chcela by som aby si ma už niekto všimol. Aby niekto konečne uvidel, že niečo nie je v poriadku. Ja nie som v poriadku. Chcela by som poprosiť vás, milé mamky, aby ste sa zhovárali s vašimi deťmi. Nielen o bežných veciach ako sú škola, priatelia, známky. Človek je veľmi zraniteľný. Potrebuje ochranu. Potrebuje cítiť, že je dôležitý. Myslím, že to môže pomôcť. Pomôcť, aby dievčatá nemali anorexiu alebo bulímiu. Sú to veľmi zákerné choroby, ktoré ničia dušu. Hovorte im, aké sú pekné. Mne to nikto nikdy nepovedal. Hovorte im, že nikto nie je dokonalý. Všetci máme svoje chyby. Veľmi by som si prijala, aby iné dievčatá boli šťastné. Aby nemysleli nato, čo si o nich myslia iní. Ale na seba a na svoje potreby.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Anketa

Máš skúsenosti s Anorexiou alebo Bulímiou...?

Áno mám
Nie nemám

Komentáře

1 my_world my_world | Web | 19. října 2008 v 22:10 | Reagovat

v niektorych castiach toho clanku som sa nasla...

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.